Problémom prežitia lekárov špecialistov sú totiž limity, stanovené zdravotnými poisťovňami. Aby sme si rozumeli, nejde o limit, koľko smie lekár ošetriť pacientov. Ošetriť musí všetkých čo prídu. Nejde ani o limit počtu hodín, ktoré smie stráviť v ambulancii. Stráviť tam musí toľko, koľko mu nakáže VUC-ka.
Jediný limit, ktorý lekárovi stanoví poisťovňa (poisťovne), je množstvo peňazí, ktoré je vôbec ochotná za poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre svojich poistencov lekárovi zaplatiť. A to bez ohľadu na to, koľko práce skutočne za mesiac urobí, koľko poistencov danej poisťovne skutočne ošetrí.
Mohli by sme argumentovať tým, že sú podvodníci, ktorí si naúčtujú aj výkony, ktoré nezrealizovali. Samozrejme že sú. Nič nebráni poisťovniam podrobne skúmať výkazy výkonov a prípadné podozrenia prešetriť aj dopytmi u poistencov. Som presvedčený o tom, že stačí niekoľko jasných zákrokov voči podvodníkom a aj tí, ktorí by mali tendenciu to skúsiť, by si to rozmysleli. Ale načo to robiť tak zložito, je predsa jednoduchšie obmedziť v účtovaní výkonov všetkých a obhájiť to podvodmi niekoľkých. Že je to princíp kolektívnej viny a prezumpcie viny ako vyšitý? Koho to zaujíma? Pacientov určite nie. A pacienti = voliči.
Takže sa lekár, ktorý je dobrý a obľúbený (a teda má veľa pacientov), ocitne v situácii, že pracuje minimálne jednu tretinu, niekedy aj polovicu mesiaca zadarmo. Respektíve za svoje, pretože platí nájom, sestru a všetky ďalšie náklady rovnako, ako v čase, za ktorý mu poisťovne aj niečo zaplatia. Zo zákona musí ošetriť každého, kto príde s výmenným lístkom, alebo je akútnym pacientom. Zo zákona nesmie pacientov odmietnuť kvôli prečerpaniu limitov, dokonca im nesmie ani povedať, že ich ošetruje za svoje. Poisťovne a VUC-ky sú v rušení zmlúv a vyraďovaní zo siete za podobné prehrešky určite promptnejšie, ako pri platení faktúr, alebo schvaľovaní ordinačných hodín.
Za najzvrhlejšie na tomto systéme ale považujem to, že do pacientov je neustále hustené, na čo všetko majú právo, sú dennodenne bombardovaní informáciami o zlyhaní jednotlivcov, ktoré sú následne paušalizované na všetkých a najmä sú držaní v absolútne nesprávnom dojme, že za starostlivosť, ktorú im lekár poskytne, dostane vždy (riadne a načas) aj zaplatené. Nedostane.
A lekári, zastrašení negatívnou kampaňou v médiách na jednej strane a hrozbou zrušenia zmluvy, či vyradenia zo siete (= likvidácia ambulancie), mlčia.
Viete čo? Navrhol by som pani ministerke aplikovať tento systém aj na zásobovanie liekmi. Nech poisťovne stanovia farmaceutickým firmám limity financií, ktoré im mesačne zaplatia za lieky. A súčasne nech ministerstvo nechá schváliť zákon, podľa ktorého musia dodať také množstvo liekov, aké bude potrebné. Bez ohľadu na to, koľko dostanú zaplatené. Že je to blbosť? Že sa to nedá? Že je to v rozpore so základnou logikou podnikania?
Nuž, ak poskytovanie zdravotnej starostlivosti nesmie byť podnikaním, tak prečo by ním malo byť predávanie liekov? Ak musí súkromná ambulancia, do ktorej lekár investoval svoje vlastné peniaze, poskytovať služby pacientom zadarmo, nech majú rovnakú povinnosť aj ostatní účastníci systému.
Alebo sa začnime konečne baviť racionálne o tom, ako sa dá financovať zdravotná starostlivosť, ako sa dá zabezpečiť jej kvalita, na akú starostlivosť je v systéme dosť peňazí, na akú nie a čo sa s tým dá robiť.