Od začiatku ukrajinskej krízy je postoj slovenskej vlády skutočnou hanbou. Nielen, že je neuveriteľne servilný voči Rusku. Je pre Slovensko nebezpečný.
Ficove reči o tom, ako nás prípadné sankcie voči Rusku ekonomicky zničia. Neustála snaha hľadať vinu na druhej strane (netušiac ani presne, ktorá to vlastne je). Hanebný prístup k ukrajinským imigrantom, ktorí ešte nepochopili, že na Slovensku im "pšenka nepokvete", o to sa už Kali s cudzineckými policajtami postará. Vajatanie o reverze, ktoré už aj v EÚ spôsobilo zdvihnuté obočia. Zdvihnutý prostredník smerom k NATO, šírenie postoja ako keby sa nás aktivity NATO smerom k Rusku a Ukrajine vôbec netýkali.
Mohol by som takto pokračovať dlhšie, ale bolo by to zbytočné. Posledný príklad, Lajčákova návšteva v Moskve, a to, ako mu Fico aktívne kryje chrbát, je krásnou ukážkou toho, ako sa zahraničná politika suverénneho a v euroatlantických štruktúrach zapojeného štátu robiť nemá. "Slovenská republika je a chce byť dôveryhodným členom EÚ a NATO", povedal premiér. Ale nie! Fakt pán premiér? Takto?
Nedokážem rozlíšiť, či sú Lajčák s Ficom len užitoční idioti, podporujúci ruskú taktiku voči NATO a EÚ v zmysle hesla "rozdeľuj a panuj", alebo či je prepojenie vlády a Smeru s ruskou elitou (či už politickou, alebo ekonomickou), tak silné, že im vlastne ani nič iné neostáva, len sa iniciatívne snažiť o čo najlepšiu službičku a "pár švestiček ze zahrádky".
Či tak, alebo onak, aj v európsky váhavom politickom mori je postoj slovenskej vlády k Rusku tým povestným plávajúcim exkrementom, ktorý zaváňa široko ďaleko. Ohrozuje aj posledné zvyšky zahraničnopolitického renomé Slovenska, ukazuje, že Slováci sú v NATO a EÚ naozaj len pre plné bruchá a peňaženky.
Nikto nečaká, že by Lajčák, alebo Fico ukázali nejaký zásadový postoj. Na to ich už príliš dobre poznáme. Ale miera rektálneho alpinizmu voči Rusku je aj na týchto dvoch prekvapivá. Zaslúžili by si odsun do Moskvy a nejaké to teplé podržtaškovské miesto v Putinovej administratíve. Zodpovedalo by ich predstave politiky, samostatnosti a najmä zodpovednosti, aj voči ľuďom, ktorí ich síce nevolili, ale sú nútení ich strpieť ako premiéra, či ministra zahraničných vecí.