O siedmich statočných a jednej lodi

Autor: Juraj Petrovič | 21.2.2005 o 7:00 | Karma článku: 7,70 | Prečítané:  2695x

   Všetko prebiehalo úplne normálne, let bol dokonca veľmi úspešný, vedci na Zemi si pochvaľovali pracovitosť astronautov a astronauti sa spokojne rozprávali ešte aj počas návratu.

Odznak letu STS-107, posledného letu raketoplánu Columbia.Odznak letu STS-107, posledného letu raketoplánu Columbia.NASA

   Kým neprišla 270. sekunda po vstupe do atmosféry, kedy jeden zo senzorov v ľavom krídle zaregistroval namáhanie oveľa vyššie, ako pri predošlých letoch. Posádka a operátori na Zemi nemali o tomto zistení ani potuchy, zaznamenal ju len záznamník údajov o lete na palube, ktorý v lodi zostal po prvých testoch. Návrat pokračoval a nebolo v ľudských silách ho už zastaviť.
   Prvým pozorovateľným náznakom toho, že sa niečo deje bol až výpadok štyroch hydraulických senzorov v ľavom krídle o päť minút neskôr. O ďalších päť minút informoval spojovateľ posádku o tomto probléme a dostal neúplnú odpoveď: „Roger, ...“
   Bolo to posledné hlásenie posádky a súčasne aj posledný záznam údajov z paluby, ktorý sa na Zem dostal. Loď sa odmlčala.
   Riadiace stredisko sa ďalších 18 minút márne pokúšalo získať kontakt s astronautmi. Netušili to, čo sme my vďaka CNN už vedeli. Až telefonát od niekoho zvonku upozornil jedného z operátorov, že loď sa počas návratu rozpadla niekde nad Texasom. Operátor, podišiel k riaditeľovi letu a pošepkal mu, čo sa práve dozvedel. Riaditeľ letu následne vydal ten zlovestný pokyn, oznamujúci katastrofu, pokyn, ktorý sa v dejinách amerických kozmických letov ozval v Houstone len po tretí krát: „Lock the doors.“ (Podľa havarijných plánov NASA musí byť totiž hlavná operačná miestnosť letu pri havárii okamžite uzamknutá, aby sa zabránilo strate údajov, potrebných pre vyšetrovanie.)
   Paradox mediálnej doby. Keď zomrel Komarov, trvalo niekoľko dní, kým to Sovieti priznali a o príčinách havárie sa slobodne mohlo hovoriť až o 20 rokov neskôr. Keď zomrela posádka Apolla 1, dozvedela sa to verejnosť v tú istú hodinu. Tragédiu Challengera sme sledovali v priamom prenose spolu s letovými operátormi. A o Columbii sme vedeli skôr ako oni.
   1. február 2003. Dátum, kedy sme stratili Columbiu a jej sedem statočných. Je paradoxom, že práve prvý raketoplán, ktorý sa kedy dostal do vesmíru, musel skončiť týmto tragickým spôsobom a nie v Smithsonian Institute, ako mu bolo predurčené. Séria fatálnych chýb, zanedbaných povinností a konštrukčných nedostatkov sa zišla v jednom bode a stála Ameriku sedem životov a jeden symbol. Okrem toho viac ako dva roky času, počas ktorých sa NASA a jej partneri snažili zistiť príčiny, odstrániť nedostatky a pripraviť sa na návrat.
   V týchto dňoch a mesiacoch sa ďalších 7 statočných pripravuje na jednu z najdramatickejších misií vo výskume vesmíru, k návratu raketoplánu na obežnú dráhu. Držím im palce, aby sa z tohto letu vrátili s rovnakým úsmevom, aký majú na tvárach dnes a aby nám, ktorí im držíme palce, priniesli opäť krok vpred v našom napredovaní smerom k Marsu.
   Vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ochotní riskovať život, aby objavili niečo nové. Aj posádka posledného letu Columbie to musela urobiť, aby človek mohol pristáť na Mesiaci, aby dnes mohli dvaja ľudia v relatívnom bezpečí žiť a pracovať 300 kilometrov nad Zemou a aby sme vedeli, čo sa okolo nášho piesočku, ktorý voláme Zem vôbec deje. Vďaka nim si niektorí z nás uvedomili jednu vcelku dôležitú vec:
   Sme všetci, celé ľudstvo na jednej lodi. Inú nemáme a ešte dlho ani mať nebudeme. Keby to bolo možné, predpísal by som každému povinný školský výlet na Mesiac, aby pri pohľade na tú malú, ale krásnu modrú guľu, vznášajúcu sa v priestore pochopil, že je úplne jedno, koľko máš peňazí, či sa modlíš po stojačky, kolenačky, po ležiačky, či si obrezaný alebo neješ bravčovinu, prípadne žiadne mäso, alebo naopak, nič iné ako mäso nevezmeš do úst a nemodlíš sa vôbec. Každý jeden z nás by sa mal zamyslieť nad tým, čo nám astronauti, autori sci-fi, renomovaní vedci a niektorí osvietení politici vtĺkajú do hláv už vyše pol storočia: Ak do tejto našej spoločnej ľoďky vo vesmíre budeme naďalej usilovne vŕtať diery, či už ozónové, náboženské, vojenské, drogové, korupčné, z pažravosti, sociálnosti alebo iných „ušľachtilých“ cieľov, tak sa potopí.
   A my s ňou, lebo záchranných člnov akosi niet.


   Tento článok venujem posádke letu STS-107 – Rickovi Husbandovi, Williemu McCoolovi, Michaelovi Andersonovi, Davidovi Brownovi, Kalpane Chawle, Laurelovi Clarkovi, Ilanovi Ramonovi a ich odvážnym nasledovníkom z letu STS-114 – Eileen Collinsovej, Jamesovi Kellymu, Charlesovi Camardovi, Wendy Lawrencovej, Soiči Nogučimu, Stephenovi Robinsonovi a Andrewovi Thomasovi.
   Bližšie informácie o havárii raketoplánu Columbia a o obnove letov raketoplánov nájdete na adrese
http://spaceflight.nasa.gov/shuttle

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?