Frfleme na mnohé a veci a často oprávnene. Rozčuľujú nás politici, médiá, ceny, mafiáni, korupčníci a mnohé ďalšie negatíva, ktoré so sebou prináša sloboda, najmä sloboda tých, ktorí na ňu neboli pripravení, alebo boli pripravení až príliš dobre. A predsa...
Celý minulý týždeň som strávil v centrále firmy vo Frankfurte, kam som sa dostal lietadlom z viedenského letiska, kam sa viem z domu dostať za necelú hodinku. Bez hraníc, bez kontrol, bez stresu, len tak... V tom Frankfurte som sa okrem kolegov zo západnej Európy stretol aj s kolegami z Čiech, Poľska, Maďarska, Litvy, Ukrajiny, Srbska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Moldavska, Bulharska a Rumunska. Niečo, čo nie tak veľmi dávno bolo absolútne vylúčené.
Pred mesiacom som sa vrátil z Paríža, kde som bol v tomto roku už po druhý krát. Keď som prvý krát vyšiel z metra na Rue de Rivoli, o ktorej som sa pred 22 rokmi učil na francúžštine, netušiac, či ju vôbec niekedy uvidím, bol to veľmi zvláštny pocit. A spomenul som si na November, lebo aj vďaka nemu som sa nakoniec na tú ulicu dostal.
Dnes som sa vrátil z námestia SNP, kde sa zišlo pár ľudí, aby si pripomenuli November 89. Nebolo nás veľa, konieckoncov ako väčšinou. Ale to, že sme sa tam mohli zísť, bez povoľovania na MV KSČ, bez strachu z perzekúcie za vyslovený názor, bez toho, že by ktokoľvek z nás mohol skončiť na neurčitú dobu vo väzbe, je tiež len a len výsledok Novembra. A preto nech sme akokoľvek nespokojní, máme dôvod oslavovať.
Lebo napriek všetkému, sme vyhrali.
